Nová škola.Noví priatelia.Takto to teda chodí.Fotrovci si zaumienia,že sa odsťahujeme.Neprežijem to.Nechcem sa odsťahovať.Spomínam si,ako to bolo po prvýkrát,keď sme sa sťahovali z Banskej Bystrice do Nitry.Bolo to hrozné.Začala som byť terčom krutých posmechov.Možno sa to nezdá,keď odtiaľto odchádzam smutná,ale bolo to tak.Veľa krát som sa nemala komu zdôveriť.Mama neustále tčala v práci na sociálnom úrade,otec sa venoval automatom,hazardným hrám a alkoholu a súrodencov som nemala.A aj keby,tak by len trpeli ako ja.Jednostaj som mala pocit,že najväčšiu útechu nájdem u mojej akváriovej rybičky.Mala oranžovo-žltú hlavičku a ostatok tela do zelena.Popritom som sa začala viac udomácňovať v mojom novom kolektíve.A dnes,keď už mám 15,mi chcú rodičia opäť skaziť život.Volám sa Diana Šimonová a toto je môj príbeh.
***
,,Čo si myslela tým,že to bude iné ako doteraz?"nahnevane som sa opýtala,vyťahovala som moje oblečenie zo skrine a neposkladané som ho napchala do mojej cestovnej tašky.Bolo 2.septembra a my sme sa mali práve dnes presťahovať do nového bývania.Mal to byť údajne rodinný dom,ale ja som si už teraz myslela,že to bude určite nejaká spráchnivená stará mašťaľ.
,,Uvidíš,podľa mňa sa ti tam bude páčiť,"povedala mi mama s klamným úsmevom.Vedela som,že sa ma snaží presvedčiť o niečom nemožnom.
,,To sotva,"odvrkla som jej.
,,Veď si videla to okolie.Je krásne,priam čarovné."nadchýnala sa mama nad kusom zdrapu,na ktorom bol ten dom.
,,A mimochodom kúpili sme ho s ockom hlavne preto,aby si si tam našla lepších kamarátov ako tu."cítila som,že v jej hlase hrá hlavnú rolu irónia.Akých nových kamarátov?! veď ja ich mám tu.Táto veta mi v hlave myšlienkach urobila riadny neporiadok.
,,Chceš tým povedať,že všetko si vybavovala ty."upriamila som ju a zastrčila som si prameň dlhých čiernych vlasov za uch."Otec stále sedel len pri automatoch."dokončila som a mama si nervózne prešla rukou po vlasoch.
,,Nemôžeš ho za to nenávidieť."povedala,ale dosť potichu,lebo vedela,že ma to dokáže doviesť do nepríčetnosti.Mala som asi sto slov na jazyku,ale z toho všetkého som sa radšej len ticho spýtala:
,,Prečo sa ho stále len zastávaš?"
Neodpovedala mi.Namiesto toho odišla do kuchyne so slovami,že musí pobaliť.
,,Čudujem sa ti."zamumlala som tak nečujne,že ani ja som nerozumela,čo som povedala.Bez ďalšieho slova som si ďalej balila veci do tašky,keď v tom som započula krátky povzdych z kuchyne.Nachvíľu som prestala s balením a pohľad som upriamila na vchod do mojej izby.Otec sa vrátil z krčmy,to spôsobilo mamin povzdych.Určite je opäť opitý.Pokrútila som nad tým hlavou a začala som opäť baliť moje zvyšné veci,keď v tom som začula otcov nepríjemný hlas.
,,My niekam ideme?"spýtal sa mojej mami.Sálal z neho hlas a ja som vedela,že mama sa ho tak isto bojí.
,,To už nemôžem ani poupratovať?"opýtala sa mama trasúcim hlasom.Začula som krátky tcov výsmešný posmech,rýchle plesnutie a hneď za tým mamin plač.
,,V mojom dome sa nikdy neupratuje!"
,,Tak dobre,neupratujem,"prehovorila mama po chvíli bojazlivým hlasom a hlasno potiahla nosom.
,,Tak o čo sa teda pokúšaš? Chceš nebodaj ujsť?" Po tejto otcovej vete mi zrazu všetko došlo.Všetko zapadlo na svoje miesto...ako puzzle.Mama aj so mnou chcela odísť,ale bez otca.Hľadiac neustále na dvere som vstala s odhodlaním nenechať v tom mamu samú.Vyštartovala som z izby a keď som sa ocitla v kuchyni od prekvapenia aj veľkého zúfalstva som prestala dýchať.Otec držal mame pri krku vreckový nožík a čosi jej šepkal do ucha.Začula som iba drobné útržky viet.
,,...nikdy...nepokúšaj...ujsť...môjho..."
Boli mi obaja otočený chrbtom.Otec jej neustále čisi šepkal do ucha a keď som začula drobné cmukanie,vedela som,že musím zakročiť.
,,Nechaj moju mamu!"zvrieskla som.Otcovo cmukanie ustálo a on sa pohŕdavo sa zasmial.
,,O čo sa pokúšaš,Dianka?"odhodil od seba mamu aj nôž a pomaly,ale celkom isto,vzhľadom k tomu,že bol opitý sa ku mne obrátil.
,,Poď sem,Didinka.Ocinko ti neublíži.Len sa potrebuje trochu uvoľniť,pohrať...Neboj sa a pristúp bližšie."vábil ma slovami a popritom som si všimla,že ľavé viečko nad okom sa mu neustále pohybuje.
,,Na to rovno zabudni!"odvrkla som celá naštvaná za to,čo urobil mojej mame.Tá sa teraz pokúšala vstať zo zeme,ale utrpenie,ktoré jej spôsobil pravdepodobne ešte trvalo.Z mamy som uprela svoje hnedé oči na otca,adrenalín vo mne stúpal a neuvedomujúc si,čo robím som mu päsťou strelila rovno do nosa.Zatackal sa a s drobným zhíknutím si nos chytil.Od bolesti privrel drobné modré oči a vzápätí ich opäť otvoril.
,,Ty krava! Za to mi ešte draho zaplatíš!"*skríkol,otočil sa na päte a zamieril ku vchodovým dubovým dverám.Otvoril ich,vybehol von a hlasno ich za sebou zatresol.
Komentáre
wuaw